Koníci

konici.ufonek.net

O koních, pro koně, s koňmi...


Počítadlo:
Počítadlo

Hipocentrum Koryčany
Internetový psí a kočičí útulek, útulky z celé ČR
Horses Online
Bodyskal.cz
EQUISERVER.eu - server o koních a pro koně

Časopis Koně & hříbata

Ako sa to skončí?

Vloženo: 14.10.2005, Autor: Zuzule
Ako sa to soknčí, to zatiaľ bohužial neviem, ale viem ako sa to začalo.
Mala so asi sedem rokov a bolo to cez veľké prázdniny.

Moja sestra Zuzana sedela za počítačom, a niečo doňho ťukala. Pozerala si nejaké konské stránky. O pár dní vyhlásila, že ona chce chodiť na kone. Mamina nenamietala, a dovolila jej to. O pár dní niekam vyrazili. Nevedela som kam. Keď sa vrátili, priniesli zo sebou zvláštnu vôňu, ktorá sa mi veľmi nepáčila. A priniesli aj prihlášku. Zuzkinu prihlášku do jazdeckého klubu. Často som svoju sestru prosila, nech ma zoberie zo sebou ku koníkom. No ona mi vždy odpovedal, že ona sa tam so mnou nebude strápňovať, a že tam na mňa nebude dávať pozor, alebo niečo podobné. O pol roka ma napadlo. Prečo by som aj ja nemohla chodiť na koníky. Veď jasne... ako malé decko som musela po starších súrodencoch všetko opakovať. Než som sa rozhodla povedať to mamine, sestra prestala chodiť za koňmi. Ale to ma netrápilo. Jazdila som inde než ona a bolo mi tam fajn. Ale netrvalo dlho a znudilo ma to, tak som to nechala (Ako som len mohla?).
V piatom ročníku som nastúpila na novú školu. Spolužiačka sa ma jedného dňa spýtala, či nechcem chodiť na kone. Neviem, ako sa dozvedela, že som tam predtým chodila. Súhlasila som. Mamka už s menším nadšením ale predsa súhlasila tiež. Chodievali sme jazdiť tam kde ja predtým, ale bolo to tam úplne iné.A až teraz som ku koňom niečo pocítila, bolo to veľmi silné (doteraz je). Iná trénerka, iný ľudia, ale tie isté kone. Kone jazdeckej školy sú tri, ale trénuje sa iba na dvoch. Tretí robí iba voltíž.

Raz som na konci stajne uvidela stáť nádherného, čierneho žrebca. Volal sa Disney. Srdce sa mi akoby zastavilo. Tá chvíľa bola neopísatľná. Krásna. Neviem, či v živote takú úžasnú chvíľu ešte zažijem. Milovala som síce kone už predtým ale tento.... to bolo iné. Po tréningu mi trénerka kázala očistiť ho. Ihneď som bežala do jeho boxu. Medzitým som sa spýtala koho je. Silva, jedna jazdkyňa, mi povedala, že je napredaj. Oči mi zažiarili, aj keď mi bolo jasné, že rodičia mi ho nekúpia. Ale v takej chvíli sa to nedá uvedomiť. Preglgla som, a vsúpila do Dysnieho boxu (Dysneyho volajú Doll). V ruke som mala cukor. Pomaly som vystrela dlaň a ponúkla maškrtu Dollovi. Vzal si a zo záujmom si ma začal obzerať. Vzala som si žbilko, a začala čistiť tohto jedinečného žrebca. Cítila som, vlastne ani neviem čo. Ale bolo to super. Zo začiatku bol plachý, ale čistila som ho pred každým tréningom. Namiesto 2 dní v týždni som do stajne chodila každý deň. Niekedy aj dva krát. Proste bola som pri Dysneyovi stále, ako to len bolo možné. Raz som prišla skôr ako normálne, a uvidela som jednu babu jazdiť na ňom, keď skončila, spýtala som sa je, či ho nemôžem vykrokovať. Dovolila mi to. Tak k pravidelnému čisteniu pribudla aj pravidelné krokvanie. Asi po dvoch týždňoch aj jazdenie. Trénovala ma na ňom tá, čo na ňom jazdila predtým. Hovorila o ňom, že má nepohodlné chody, a že je neposlušný. Pritom bol ako baránok, a jeho chody boli príjemnejšie, ako hociktorého iného koňa na svete.

Raz keď som prišla do stajne, prichistaná ísť jazdiť, Miša (predchádzajúca Dollova jazdkyňa) mi povedala, že ide s Tarnosom a jej koňom na prechádzku do lesa a že či nechcem ísť s ňou. Jasne že som súhjlasila. Bola to oja prvá vychádzka do lesa... A ešte k tomu na Dollovi. Bolo mi ako v siedmom nebi.
Potom som ochorela a týždeň som pri mojom milovanom koníkovi nebola! Stále som Miške volala, že či je vporiadku, ako sa má... Na šiesty deň mi oznaámila, že Dysney sa predáva. Bola som spokojná, myslela som si, že môj Doll bude mať konečne svojho majiteľa, a že ostane v tejto stajni. No ako som tam prišla, zistila som že ho odvádzajú do Polska. Zostala som stáť ako omráčená. Keď som mala ísť na ňom jazdiť nemohla som dávať holeň, ani nijako inak ovládať koňa. Bola som ako chromá. Cítila a vedela som, že už sa to končí, že sme stále bližšie ku koncu. Teraz robím všetko možné aj nemožné, aby Dysney ostal. Rodičia nechcú o tom ani počuť. Známi, ktorí majú koňa o tom uvažovali ale nakoniec vyslovil rázne nie. Aj ja už kričím nie, kričím do prázdna, akby do vyduchu, prídem do stajne sadnem si do jeho boxu a plačem. Na viac sa nezmôžem. Nemôžem si ani užiť posledné chvíle s ním. Nejde to. Nemôžem sa hýbať, v noci nespím. 1. februára, ako nenávidím ten deň. Ako sa to skončí? Ja naozaj neviem.

Autor: Saska
Napsáno: 26. ledna 2005




Všechny publikované fotografie a články jsou chráněny autorským zákonem. Zákaz jejich kopírování bez souhlasu autora.
© Zuzana Buráňová 2003—2020
TOPlist