"Páči sa ti?" spýtal sa ma sympatický vysoký chalan.
"Jasné, je krásna" odpovedala som s úsmevom.
"Je to šikovná kobylka. Jazdím s ňou drezúru. Zachvíľku ideme súťažiť." pokračoval v dialógu chlapec.
"Tiež jazdím drezúru. Ako sa voláš?". Spýtala som sa aby reč nestála.
"Volám sa Juraj. Ty máš vlasntého koňa? A ako sa ty voláš?" hovorí ďalej
"Moja rodina chová kone už skoro sto rokov. Ja mám koníky tri. Frísov. A volám sa Evka."
"Evka? to je pekné meno. A koľko máš rokov?"
"Mám 14 a ty?"
"Ja mám 16, už musím ísť, tak sa zatiaľ maj."
Povedal s nádherným úsmevom na nádhernom koni.Ja som im už len z diaľky zakývala.
O dva dni neskôr ocko študoval inzeráty v novinách. Mali sme v dvore dva volné boxy, tak hľadal niekoho, kto by sa u nás ustajnil.
"Tento sa mi zdá dobrý, zavolám tam."
Zobrala som tie noviny a inzerát prečítala. Stálo v ňom: Hľadám ustajnenie pre svojho koňa (frís, 5 rokov, kobyla), a ubytovanie pre seba. Beriem aj prácu stajníka. Tel. číslo.... Medzitým už ocko dotelefonoval a pochvaľoval si.
"Evka, už mám toho človeka čo sa u nás ustajní. Myslím, že to bude sympatická osoba. A vezme aj prácu stajníka."
"ale oci, veď stajník som jaaa...." rozčúlila som sa, pretože som nemala dobrú náladu. Stále som myslela na Kométu a na Juraja... A na to, že už ich asi neuvidím.
"Evka. Počúvaj ma. Ty budeš na stajni pracovať cez víkendy, a ten mladík cez týždeň. A ešte ani nevieme či sa osvedčí."
"Tak dobre." povedala som unudene a nie príliš nadšene a šla som do svojej izby.
O týždeň som ako vždy išla ráno nakrmiť kone, keď vzadu, v bývalom prázdnom boxe, stál kôň, ktorého som odniekial poznala. Pohladkala som ju, a vtedy mi to došlo. Veď to je Kométa!! A ten mladík v telefóne bol Jurko!!!
Celá šťastná som si išla dozadu zobrať seno, ale cestou som narazila na jednmého posatršieho pána.
"Kto ste?" spýtala som sa.
"Predsa váš nový stajník."
"Aha...." zosmutnela som. Teda to nebola Kométa. A ten mladík nebol Juraj.
Smutne som sa vrátila domov.
"Ahoj Evi, prišiel už nový stajník?" spýtal sa ma natešený otec.
"Prišiel." zamrmlala som si pod nos.
Celý deň som potom sedela v izbe a myslela na ten pekný deň. Evka, pekné meno. Máš svojho koňa? Ja som Juraj......... celé som si to premietla v hlave najmenej sto krát.
Večer nás ocko všetkých zvolal na večeru. Najskôr som nechcela zísť dole, ale zo slušnosti som predsa len šla.
"Tak toto sú naši nový stajníci." predstavoval celý šťastný ocko.
Zdvohla som hlavu, a uvidela som človeka, o ktorom sa mi už zopár nocí snívalo.
"Juraj!!!" vykríkla som do radosti a hodila som sa mu okolo krku.
"Evka!" zašepkal mi jurko do ucha. Zobral ma von za ruku a niečo mi pošepkal. Jasnéééé odpovedala som, a o chvíľku sme na našich koníkoch brázdili lúky a polia pri zapadajúcom slnku. Juraj a jeho otec a Kométa u nás bývajú už skoro rok. Môj Tajfún a jeho Kométka si veľmi dobre rozumejú, ako aj ja a on. .... Snáď to takto ešte dlho vydrží
Autor: Eva Svilkova
Napsáno: 14. února 2005